Tak dávno som nepísala, ale dnes musím. Pre pár symbolických riadkov dnešného dňa, aspoň pre mňa iného ako všedného.
Jedným z dôvodov, oslava rituálu(rozumej, vydržali sme to spolu), a tým druhým sprievodná akcia – návšteva Dómu.
Sme mladí, preto mnoho vecí má pre nás ešte čaro, a hľadáme ich symbolický význam. Dnes bol pre nás deň oslavy rituálu. Možno už tak nazvať náš vzťah, ktorý ešte nenadobudol status zvyku.
A tak pred dómom dnes, keď si mi zahlásil, že poďme radšej na pivo, som sa skoro prevalila na tých svojích opätkoch.
Kultúrny šok si nespôsobil len mne. Vieš, že tá pani pred nami čo sa na tebe smiala, tá čo si ju tak očaril, ma kedysi učila deskriptívu?
Nakoniec si zhodnotil, že tie dve pivá obetuješ na vstupenku do klenotnice a na korunu(ja viem nepáčila sa ti). Dokonca si týmto odvážnym činom zdvojnásobil svoje spirituálne zážitky.
Prekvapujú ma reakcie ľudí a ako nevinne sa vedia chovať, lebo tam pod Donnerovou sochou si ľudia líhali na zem, aby si pozreli kosti skryté v krypte pod zahmleným sklom. Taktiež hravosť s akou si sa vypytoval na všetky tie pozlátené kalichy a monštrácie, spôsob akým si si v mihu podmanil tety čo sa hrali s vysielačkami na miestnu MI5 a púšťali ľudí hore a dole schodmi a tiež to keď si zahlásil, že ten duch by tú svoju ruku nikdy nevypálil tak dokonale ma presvedčili o tom, že naozaj máme dôvod prečo oslavovať.
Tých pár kalichov a koruna spôsobili velké nadšenie u detí, a donútili rodičov k vrcholným výkonom v oblasti edukatívnej. Takto sme sa napríklad dozvedeli, že na výstave bola len replika svätoštefanskej koruny preto, lebo by sa našli ľudia, čo by si ju chceli vziať domov a nám by potom neostalo nič. Taktiež sme dostali lekciu z tvorby národného povedomia keď chlapec v modrom oznámil kamarátovi na maďarsky napísaný výtlačok novín z 1905, že sa to nedá čítať lebo je to nejaká hatlanina. Totiž práve táto jeho krásna veta donútila oduševnenú pani v zápale výkladu svojím deťom o listinách prejsť plynule zo slovenčiny do maďarčiny. Tiež staršia generácia bola príjemne prebudená touto jedinečnou šancou, a tak babička pokorne kráčala o barlách hore točitými schodmi(škoda, že na kryptu toto prebudenie nebolo dosť silné). Aj generácia maturantov si prišla na svoje pri Bajzovom hrobe, a začala recitovať maturitné otázky.
My sme si prišli na svoje pri jednom z hrobov, kde si si s nadšením aj napriek všadeprítomným zákazom fotenia musel cvaknúť kostlivca.
Aj moje krásne opätky si prišli na svoje, a musím sa priznať, áno som prpa, a na tej krstiteľnici som si ich oškrela. Priznám sa však ku dôvodu svojej nepozornosti. Nedalo mi a musela som sa pozrieť na prirodzenie koňa sv. Martina, lebo som bola zvedavá či je porovnateľné s tým čo má ten zatracovaný kôň na hrade. Na moje prekvapenie… no šak vieš ako som sa tam zrubala.
A tak suma sumárum, musím povedať, že tí čo ste nevideli môžete ľutovať.
Táto výstava pomohla objasniť pár mýtov a to: poprvé, koruna je malá, a to čo mi vtĺkali do hlavy tety vychovávateľky na vychádzkach, že sa tam zmestí koč s koňmi nie je pravda, jedine ak kočišom bol Ken. Podruhé, deti sú fasa a nič nie je stratené. Potretie, niet nad pedagogický prístup. Poštvrté, nie je prirodzenie ako prirodzenie.
A nakoniec, hodnota všetkého sa dá prerátať na pivá…