Emma Malá

V poslednom čase sa čím častejšie stretávam s vlnou arogancie, a bezdôvodnej diskriminácie každodenných názorov. Toto sa len vystupňovalo predchádzajúcimi voľbami, a s nimi spojenými ťahanicami o hlasy.

Neznášam radikalizmus, aj keď slovo ,,neznášam” je samo o sebe radikálne, teraz je ale úplne na mieste. Od delenia na červených a čiernych(momentálne modrých a červených), až po zbožných a bezbožných. Ešte nikdy som v tom nevidela zmysel. Delenie mi príde skôr ako neschopnoť más, prípadne jednotlivcov, vyrovnať sa s tým, že nemajú nad všetkým kontrolu, a to kontrolu nad druhými ľuďmi. Neschopnosť pripustenia si vlastnej omylnosti, a hraníc svojho poznania.

Omnipotentnosť niektorých výrokov ma dostáva do vývrtky. Segregácia na my a oni sa rozmohla ako plieseň na starom chlebe, a to čo nás malo živiť – komunikácia –  sa stáva jatkami a pytvou chýb tých druhých.

Už ako dieťa som sa naučila, že sa nemá ukazovať prstom, ale momentálne sa tento zlozvyk stáva v prenesenej forme hitom vo všetkých mediách a dialógoch. Hráme sa na rovných a rovnejších, a snažime sa tým vyriešiť vlastné problémy. Prečo je tak ťažké sa vyrovnať s tým, že naozaj na zemi nie sme sami?

Asi každá názorová základňa pochádza z jedného a toho istého, a to zo skúseností. Z každodenného života si zbierame svoje výkričníky, situácie čo chceme alebo nechceme aby sa zopakovali. Prečo si potom jednoducho nepriznať, že každý má nárok na svoju slobodu, a svoj náhľad na vec? Namiesto toho však hneď okolo seba strieľame ultimátami.

Som za názorový anarchizmus v rámci tolerancie existencie alternatívnych riešení a úvah, a taktiež za toleranciu chýb. Veď spoločnosť sa od opice prebojovala až po počítač, tak prečo si nepriznať, že svet sa nezrúti zo mňa, so mnou, ani bezomňa.

Výsledkom všetkého by mal byť pokrok. Ale prečo sa pokrok interpretuje len ako rozvoj majetku, prečo nie ako rozvoj spoločnosti? Trvalo udržateľný rozvoj je neudržateľný, treba prejsť na trvalo udržateľný ústup. Ústup v segregácii, arogancii, ústup egoizmu.